www.gymbilba.edupage.org

Redakčná rada

Šéfredaktorka: Sofia Ruth Tóthová (III.NA)
Grafická úprava: Lucia Klčová (OkA)
Redakčná rada: Radoslava Zavacká (II.AB), Tereza Pajerová (I.NA), Hlafira Martynovska (I.AB), Júlia Sitárová (PB), Romana Eštóková (PA), Sabina Nemcová (PA), Samuel Pažitný (PA)
Koordinátor: Ivana Sokolíková
Kontakt: gymbilbarocenka.carrd.co
Instagram: @casopis.bilicka

Obsah

Úvodník

Milí čitatelia,
časopis Bilíkoviny vám prináša už tretie číslo! Prichádzame so sviežim jarným dielom, v ktorom sa môžete tešiť na klasiku - naše pravidelné rubriky, ako sú Anketa, Život školy, Ako na to a mnohé ďalšie. Tentokrát sme vyspovedali pani profesorku Kačovú a naša anketa skúma, odkiaľ Bilíčkari cestujú a ako dlho im trvá ich každodenná cesta do školy. Spolu sa pozrieme na vydarený Valentínsky ples, s pani psychologičkou sa porozprávame o tom, ako odbúrať stres pred maturitami či každodennými povinnosťami, a zároveň si môžete prečítať originálnu short story v Bilíčkari bilingválne. A bez ďalšieho napínania – tajným hosťom, ktorého sme spomínali na našom instagrame, v rubrike Významní Bilíčkari je absolventka nemeckej bilingválne sekcie, televízna a rozhlasová moderátorka Adela Vinczeová.
Tak nech sa Vám dobre číta!

Radka Zavacká

Čo nás čaká na Bilíčke?

alebo čo sme už stihli...
30.3. - Burza kníh
20.4. - Bilíčkarsky secondhand
19.4. - Upratovanie okolia školy
23.6. - Fajront fest

Významní Bilíčkari

Adela Vinczeová

Adelu Vinczeovú, najpopulárnejšiu slovenskú rozhlasovú a televíznu moderátorku, netreba asi zvlášť predstavovať. Svoju mediálnu kariéru začala vo Funrádiu. Ako vtipnú a duchaplnú moderátorku ju poznáme z viacerých úspešných televíznych projektov, napr. Superstar, Test národa, Chart Show, Milujem Slovensko či Let´s dance. Divákov už vyše 10 rokov baví jej talkshow Trochu inak s Adelou. O jej obľúbenosti medzi divákmi svedčí sedemnásť výhier televíznej ceny OTO.
Málokto však vie, že Adela Vinczeová je absolventkou Bilíčky, bilingválneho slovensko - nemeckého štúdia. Boli sme preto zvedaví na jej spomienky na naše gymnázium i na jej ďalšiu kariéru. Pozrite si náš videorozhovor, ktorý pripravili Radka Zavacká a Sabina Nemcová a upravil Rasťo Pauliny.

Ďakujeme za rozhovor.

Deň Zeme

22. apríla si pripomíname, že k našej planéte sa musíme správať s väčšou ohľaduplnosťou a rešpektom. Niekedy stačí aj málo. Aj malá zmena našich návykov môže pomôcť. A inšpiráciu prináša aj nasledujúci rozhovor.

Šéfkuchár Végh: Vyhadzujeme priveľa potravín.
VOJTECH VÉGH je zero waste šéfkuchár, ktorý učí reštaurácie a jedálne, ako neprodukovať odpad a nevyhadzovať jedlo.

Aká bola vaša cesta k zero waste vareniu?
Prišlo to postupne. Po niekoľkých rokoch v kuchyni som si všímal, že sa stále vyhadzovalo veľa jedla. Pracoval som v mnohých kuchyniach a koše boli na konci dňa vždy plné. Pri spracovávaní potravín sa polovica vždy vyhodila.
Raz som bol v luxusnej reštaurácii, v ktorej používali stred z listového šalátu a stonky sa používali namiesto vňate. Vtedy som si povedal, že sa to dá. Ak to vedeli spraviť v luxusnej reštaurácii, tak v čom je teda problém? Práve toto ma nakoplo a začal som sa na všetko pozerať týmto spôsobom. Napríklad, že síce používame petržlenovú vňať, ale čo mi vedia dať jej stonky? Od tohto momentu ma zaujímalo iba to, ako vyťažiť maximum zo všetkého najmä v profesionálnej kuchyni.
Hovoríte o luxusnej reštaurácii, v ktorej používali pri varení v podstate odrezky. Ako na to reagovali zákazníci?
Odrezky nie je vidno, pretože sa zapracujú do jedál takým spôsobom, že nekričia na tanieri. Napríklad šalátová stonka je chrumkavejšia a má inú chuť ako samotný list. Chceli sme vyzdvihnúť práve to, no v konečnom dôsledku sa tak znížil potravinový odpad.
Ktoré suroviny, ktoré bežne vyhadzujeme, sa dajú takto spracovať a naopak, ktoré časti neodporúčate konzumovať?
V takmer každej zeleninovej šupke je najviac chuti a vitamínov, napríklad aj v zemiakovej šupke. Zo zemiakových šupiek sa dajú urobiť výborné a zdravšie chipsy. Takisto z jablkovej šupky. Stonka mrkvy obsahuje viac mrkvovej chuti ako mrkva samotná. A môže sa pridávať do polievky či iných jedál ako petržlenová vňať. Myslím si, že kuchári by mali práve využiť čo najviac chute, ktorá, bohužiaľ, často končí v koši.
Neodporúčal by som napríklad konzumovať stonku a listy ananásu:)).
V rámci projektu Zero waste kantína ste mentorovali a merali množstvo odpadu v jedálni jedného z bratislavských gymnázií. Veľa jedla končilo v koši, pretože sa deti zabudli odhlásiť z obeda. Navarilo sa viac, než bol dopyt. Toto býva teda často kľúčový problém – odhadnúť počet?
To sa nedá odhadnúť. V školách by sa to ešte dalo, keď tam funguje odhlasovanie a prihlasovanie, no deti sa nie vždy odhlásia. Keby sa odhlásil každý, kto v daný deň nepôjde na obed, tak v tejto časti by sa odpad určite znížil. Keď sa prihlási 500 detí, tak sa navarí o desať porcií viac. Lenže prihlásených 500 detí je každý deň a nakoniec ich na obed príde len 350. Najväčším faktorom pre vznik odpadu však bolo, že decká porcie nedojedli. Najviac jedla ostáva na tanieri.
Prečo to podľa vás tak je?
Nie všetky recepty zo štátom stanovených materiálno-spotrebných noriem (MSN) sú pre deti atraktívne. Tieto povinné normy sú jedným z najväčších problémov. Žiaci si môžu povedať, že kuchárky nevedia variť, nechutí im to a podobne, no ony majú zviazané ruky a nemôžu s tým robiť takmer nič.
Prečo sa normy nezmenili, keď vieme, že deťom často v jedálňach nechutí a veľa jedla končí v koši?
Každá jedna jedáleň na Slovensku je na tom rovnako. Nemôžu s tým hýbať. Maximálne môžu pridať alebo odobrať bylinky, mierne upraviť dochucovadlá, ale okrem toho je to minimum, čo môžu spraviť. Kuchárky a kuchári na stredných školách nemajú tréning, respektíve nikto sa nestará o to, aby im povedali presne, ako majú pripraviť dané jedlo, a často je kuchárok málo.
Názvy jedál sú často pre deti nepochopiteľne napísané. Nevedia odhadnúť, že čo si pod tým majú predstaviť. Veľakrát až na obede zistia, že to jedlo nechceli. Mali ste tiež taký pocit?
V rámci projektu som vypracoval, respektíve prepísal odporúčané názvy, ktoré sú v normách. Pretože v normách nájdete názvy ako: polievka od babičky, kuracie prsia od Lenky, polievka mňam-mňam a iné. K všetkým takýmto názvom, z ktorých nebolo jasné, o aké hlavné suroviny ide, som spravil jednoduché popisky. Poslal som to vedúcej kuchyne, aby ich doplnili pod názvy.
Ste človek, ktorý otvoril prvú zero waste reštauráciu na svete (dokonca v Kambodži). Aké máte odozvy od ľudí? Je podľa vás veľký rozdiel v preferovaných chutiach tam a tu na Slovensku?
Úprimne, odozva bola oveľa lepšia, ako som čakal. Ľudia na Slovensku a v Kambodži sa určite líšia, no záujem o čokoľvek zero waste je vždy veľký a prišlo naozaj veľa ľudí. Môžem povedať, že mnohí z nich boli veľmi prekvapení, že sa dajú takéto jedlá pripraviť zero waste, na tanieri to totiž nevidno.
Napísali ste aj príručku o tom, ako zbytočne neplytvať jedlom nielen pre jedáleň, ale aj pre iných kuchárov a reštaurácie - Surplus: Varenie bez odpadu (alebo Surplus: The Food Waste Guide for Chefs). Aké to malo ohlasy?
Oveľa lepšie, ako som čakal. Na to, že som novým autorom a je to moja úplne prvá kniha, tak predaj, ale aj ohlasy sú vynikajúce hlavne v zahraničí. Knihy predávam aj vo veľkom priamo firmám a organizáciám.

Predstavujeme vám

Mgr. Dagmar Kačovú

Dnes Vám predstavíme jednu z prvých absolventiek nemeckého bilingválneho štúdia na našom gymnáziu – Mgr. Dagmar Kačovú.
Keď po úspešnej maturite v roku 1994 opúšťala brány našej školy, zrejme ani netušila, že sa do nej v roku 2020 ako profesorka nemeckého jazyka vráti.
1. Ako ste sa dostali k učiteľstvu? Bol to váš prvotný výber alebo to bolo spontánne rozhodnutie, ktoré prišlo neskôr?
Keď som študovala na vysokej škole anglický a nemecký jazyk v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo, ani vo sne mi nenapadlo, že raz budem učiť. Napriek tomu, že otec bol vášnivý učiteľ, chcela som radšej pracovať v „biznise“. Rozhodnutie učiť teda prišlo až oveľa neskôr – v zrelom veku – keď sa človek spravidla začne viac zaoberať tým, aký prínos má jeho práca pre spoločnosť a akú hodnotu jej spostredkúva.

2. Pôsobili ste okrem našej školy aj na iných školách? Vyskúšali ste si aj inú prácu ako učiteľstvo? Prečo ste si vybrali práve Bilíčku?
Bilíčka je moja prvá škola a bola pre mňa zároveň veľmi rýchlym a ľahkým rozhodnutím, keďže je to škola, ktorú som sama navštevovala a ktorá mi do života dala neskutočne veľa. Čerpám z toho dodnes. A samozrejme bývam len kúsok od nej, čo je tiež výhodou.
Po výške som pracovala veľa rokov ako prekladateľka, prevažne som robila právnické a ekonomické preklady z a do oboch jazykov, pracovala som pre medzinárodné právnické firmy a neskôr som bola prekladateľkou na voľnej nohe. Päť rokov som strávila aj v korporácii, kde som získala skúsenosti s prácou v nadnárodnej spoločnosti so všetkými výhodami či nevýhodami, ktoré so sebou prináša. Okolo štyridsiatky som sa rozhodla robiť niečo úplne iné a otvorila som si keramickú dielňu, ktorú som ozaj zbožňovala. Keďže ma práca s deťmi a ľuďmi veľmi zaujala a chcela som aj naďalej využívať svoje jazykové vedomosti a zručnosti, rozhodla som sa popri keramickej tvorbe urobiť si pedagogické minimum, no a teraz som tu...
3. Vždy ste sa zaujímali o nemčinu a iné cudzie jazyky?
Život mojich rodičov bol silne poznačený neslobodou spôsobenou socialistickým režimom a myslím si, že obaja verili a dúfali, že môj život bude iný a viac slobodný. Preto ma od malička podporovali v učení cudzích jazykov, na nemčinu som začala chodiť, keď som mala 5 rokov. Mama sa mi dodnes smeje za písomku, kde som suverénne napísala „Die Zitrone ist kisli“. Ale bol to každopádne základ. K angličtine som „pričuchla“ až tu na Bilíčke, učila ma milá pani učiteľka Balážiová.
4. Na strednú školu ste chodili sem na nemecký bilingvál. Bola nemčina ten rozhodujúci dôvod, prečo ste si túto školu vybrali?
Určite áno, keďže som končila základnú školu s rozšíreným vyučovaním nemeckého jazyka (Sokolíčka). Učili sme sa nemčinu od tretej triedy a mali sme to šťastie, že na škole pôsobilo aj pár nemeckých pedagógov. Každopádne som o bilingválnom štúdiu najprv vôbec neuvažovala, myslela som si, že na to nemám. To bolo až do momentu (zároveň to bol posledný deň podávania prihlášok), keď sa moja nemčinárka na hodine opýtala, kto z nás sa hlási na bilingvál. Ja som sa nehlásila, a tak sa ma opýtala prečo. Vtedy mi povedala niečo, čo ma veľmi posmelilo, a tak sme na poslednú chvíľu prihlášku s mamou podali.
5. Aké to tu bolo vtedy? Bola bezprostredne po revolúcii cítiť zmena učebných osnov, štýlu učenia alebo prístupu učiteľov k žiakom?
Veľmi rada na to spomínam, pretože to bol pozitívny šok. Predovšetkým po ľudskej stránke. Pri všetkej úcte musím povedať, že na ZŠ neboli facky, zauchá či slovné invektívy príliš veľkou výnimkou… Asi to tak nejak súviselo s režimom, v ktorom sme vtedy žili. Keď sme prišli na Bilíčku, boli sme pre našich pedagógov zrazu partneri na rovnakej úrovni – Partner auf Augenhöhe. Naši rakúski pedagógovia nám ukázali, čo je to slušnosť a pokora (aj voči mladším a slabším) a myslím, že to nám dalo všetkým strašne veľa. Čo sa týka osnov a látky, bol to doslova brutál. Prvý rok sme ničomu nerozumeli (nemali sme prípravný nultý ročník) a lietali trojky, štvorky… Ale ako hovorím, vždy to bolo s gráciou.
6. Kládli sa na vás náročné požiadavky? Boli náročnejšie než dnes?
Pre nás bolo náročné všetko ten prvý rok zvládať nielen jazykovo, ale hlavne obsahovo, pretože rakúske osnovy nenadväzovali presne tam, kde sme s látkou na ZŠ skončili. Preto nám akoby kus niečoho vždy chýbal. My sme boli úplne prvý ročník bilingválu a ešte neboli vychytané tieto „muchy“. Vtedy sme to asi dosť riešili, aj podaktorí rodičia, ktorých jednotkári zrazu nosili domov štvorky, ale moja mama bola „chill“, ako sa dnes hovorí, a nejako sme to doma veľmi neprežívali. Dnes to s odstupom času vnímam tak, že aj keby to boli samé štvorky, stálo to za to, pretože na konci druhého ročníka sme všetci už krásne šprechovali...
7. Aké boli najväčšie rozdiely medzi dnešným a vtedajším bilingválom?
Obsahovo síce neviem zhodnotiť jednotlivé predmety, keďže učím len nemčinu, čo sa však týka nemčiny ako takej, nemali sme vtedy ešte možnosť urobiť si diplom DSD, naša maturita však bola akceptovaná rakúskymi úradmi a školami ako skutočná rakúska maturita.
Pamätám si, že sme museli veľa písať – museli sme neustále vyjadrovať svoj názor na rôzne aktuálne témy, reagovať na rôzne články v novinách, vymýšľať dialógy alebo príbehy… Písalo sa aj dosť veľa diktátov. Taktiež sme často a intenzívne konverzovali na rôzne témy, pričom väčšinou išlo o kontroverzné a neľahké témy, ako napríklad drogové závislosti, trest smrti alebo ochrana pred nechceným počatím. Aj ostatné predmety sa často orientovali na súčasné problémy sveta, a tak sme napríklad na geografii niekoľko týždňov preberali skleníkový efekt alebo problémy plynúce z preľudnenosti niektorých veľkomiest.
Najväčší rozdiel vidím v tom, že my sme mali prevažne rakúskych pedagógov a veľmi silno sme do seba nasávali všetko „rakúske“. Chodili sme na rôzne akcie do Rakúska a v lete dievčatá „babysittovať“ a chlapci brigádovať na farmy a podobne, čo nám vždy vybavila naša vyučujúca (pani Obermaier). Boli sme takí malí kvázi Rakušáci.
Malo to ale aj jednu nevýhodu, a to, že spolužiaci, ktorí sa nakoniec rozhodli študovať napríklad medicínu u nás a nie v Rakúsku, nemali žiadnu slovnú zásobu v SJ a vo štvrtom ročníku sa zrazu horúčkovito začala doťahovať príprava na prijímačky po slovensky. Toto dnes vnímam ako veľkú výhodu pre žiakov, že bilingválne štúdium dnes naozaj prebieha dvojjazyčne a že sa tak priebežne rieši aj príprava na naše VŠ. Zároveň si však stále myslím, že bilingvál má výhody hlavne pre žiakov, ktorí by chceli ďalej študovať v nemecky hovoriacich krajinách.

8. Aká bola vaša motivácia pre učenie sa nemčiny? Ako to vnímate, majú dnešní študenti inú motiváciu?
Myslím si, že motivácia by dnes mohla byť ešte väčšia ako za mojich čias, keď sme ešte len mohli snívať o voľnom pohybe osôb či možnosti pracovať v hociktorej európskej krajine, no napriek tomu sme tomu verili a na svojej nemčine makali. Mnohí spolužiaci išli študovať do Viedne (ja som tam strávila tiež niekoľko rokov), ale stále to bolo s pasom a nekonečnými kontrolami, hoci sa už veci začali výrazne uvoľňovať. Pracovali sme tam väčšinou „na čierno“, ale pssst.
Dnes hranice prakticky neexistujú, možnosti sú obrovské a ja stále opakujem, že v tomto našom regióne sa nemčinu treba proste učiť… Hoci sa snažím žiakov motivovať k tomu, aby z našej krajiny neodchádzali, považujem za múdry krok stráviť aspoň pár rokov v zahraničí, využiť možnosti, ktoré ponúkajú napríklad úžasné viedenské vysoké školy a potom to všetko zužitkovať doma a urobiť zo Slovenska trošku lepšiu krajinu, kde sa oplatí žiť.
9. Akí boli Vaši učitelia? Inšpirovali vás aj vo vašom povolaní?
Musím ozaj povedať, že väčšinou fantastickí. Vyskytli sa aj nejaké menšie problémy, ale v zásade boli otvorení, ústretoví a niektorí boli skoro ako naši kamoši. Napriek tomu v triede vládla atmosféra absolútneho rešpektu. Mala som skvelého nemčinára, pána Roberta Kalsa, ktorý nás učil veľmi uvoľneným konverzačným spôsobom a mne to dalo strašne veľa. Žiadna téma nebola tabu, čo bol obrovský kontrast oproti socialistickému typu výučby.
Ja sa snažím o podobne otvorenú komunikáciu s mojimi žiakmi, zároveň si veľmi zakladám na vzájomnom rešpekte nielen vo vzťahu žiak-učiteľ a opačne, ale aj medzi žiakmi navzájom. Akákoľvek forma dešpektu je mi nesmierne proti srsti, žiakov vnímam ako individuálne osoby, ako budúcich dospelých úspešných ľudí, a tak sa snažím k nim aj pristupovať. K tomu ma inšpirovali moji bývalí pedagógovia.
10. Zmenila sa naša škola? (vo výzore, štýlom výučby…)
Bufet je stále tam, kde kedysi býval, akurát, že nám mladý pán Antala robil úžasné nátierky a predával hranolky s kečupom. Ale nemali sme zase také super vanilkové rožky a iné dobroty, aké tam nájdeme dnes. V jedálni neboli farebné google stoličky, nemali sme takéto fasa kresielka po chodbách a v triedach neboli ani projektory ani počítače. Asi si všetci uvedomujeme, že by bolo super celú školu zrenovovať, a preto všetci netrpezlivo čakáme na ten moment, keď sa pre našu vládu a krajinu stane školstvo prioritou. Snáď sa toho dožijeme…
Výučba sa určite modernizuje a je cítiť, že internet priniesol veľkú zmenu, ja sama ho vo výučbe využívam, ako sa len dá. My sme museli loviť informácie v knižniciach a veľkých slovníkoch, dnes to žiaci majú všetko na jeden klik. Myslím si, že kto v dnešnej dobe „nevie“, môže si do veľkej miery za to sám, pretože informácie lietajú doslova vo vzduchu, treba len vedieť prekonať svoju vlastnú pohodlnosť.
11. Je niečo, čo sa na starej Bilíčke robilo a radi by ste to znovu oživili?
Viac kontaktu so zahraničím. Bolo to vtedy také to postkomunistické nadšenie aj zo strany „západu“, ktoré sa teraz preorientovalo na krajiny tretieho sveta, napriek tomu by som bola šťastná, keby sa nám podarilo nájsť viac možností spolupráce s rakúskymi a nemeckými školami.
12. Ponúkala škola zájazdy/výlety do zahraničia a iné aktivity na rozšírenie vzdelania a zážitkov?
Spomínam si, že sa každú chvíľu niečo dialo a my sme sa postupne na týchto aktivitách striedali tak, aby to bolo fér pre každého. Vždy sa losovalo, kto pôjde. Pamätám si zopár exkurzií do rakúskych fabrík či škol, týždňový pobyt vo Viedni. Na výmenný pobyt si nespomínam, ale možno som len nebola vtedy vylosovaná.
Podobne sa k tomu pristupuje na našej škole aj dnes, momentálne máme štyri-päť projektov (Bamberg, Lipsko, Bochum, Schulbrücke a Jugend debattiert) a žiaci sa majú možnosť v projektoch prestriedať.
Za mojej éry sa využívali vo veľkej miere aj prázdniny, osobne som bola dvakrát v lete strážiť malú neposednú Alexandru vo Waizenkirchen, vždy som tam strávila jeden mesiac a moja rodina ma povodila po celom hornom Rakúsku, za čo som dodnes veľmi vďačná. Spoznala som život na rakúskom vidieku a musím povedať, že ich Bauernhäuser, bicyklovačky pri Dunaji či jazdenie na koni ako bežná súčasť života ma dosť očarili.
13. Máte možno nejaké rady, finty, čo vám pomohli lepšie si upevniť cudzí jazyk, ktoré by boli užitočné aj vašim žiakom?
Všetci moji žiaci to vedia, lebo to verklíkujem stále dookola. Pozerať filmy, sledovať správy, nájsť si nemeckého youtubera, influencera, čokoľvek, čo ich baví, čítať knihy, počúvať nemeckú hudbu, ktorá je ozaj kvalitná a je jej kopec… Presne takto sa dnes všetci s úplnou ľahkosťou vedia naučiť plynulú angličtinu. Tak prečo nie nemčinu?

14. Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké je vaše hobby?
Musím povedať, že odkedy pracujem v školstve, neostáva mi veľa času na hobby. Je to práca, ktorá akoby nemala strop, vždy sa dá ešte niečo viac a lepšie… Keď si však čas nájdem, veľmi rada si zašportujem, bez toho jednoducho nedokážem byť. Milujem dobrú hudbu, bez hudby neprežijem deň. No a potom je to keramika, pri ktorej sa viem kreatívne vyžiť. Keď tak teraz nad tým premýšľam, nemám na ňu veľmi čas, ale možno by sme mohli mať aj takýto krúžok… Samozrejme auf deutsch oder englisch :-).

15. Máte nejakú radu, motto, ktorým sa riadite a radi by ste ho odovzdali druhým?
Nič na svete nestojí za to, aby sme poľavili zo svojho štandardu byť k druhým slušní a milí.
A ešte NEBÁŤ SA. To hovorím aj svojim dcéram, pretože tiež som bývala skôr utiahnutá...
Nikto ešte nikdy nezískal žiaden benefit z toho, že sa bál, niečo neurobil, niekde nebol, alebo sa niečo neodvážil skúsiť. Rastieme aj na vlastných chybách, ale pasivita je chyba, ktorá nám v raste skutočne bráni.
Ďakujeme za rozhovor!

Sofia Ruth Tóthová

Kultúra

SNG

Tento rok po akoby nikdy nekončiacej rekonštrukcii konečne otvorila svoje brány Slovenská národná galéria. Pre Slovensko priniesla úžasné reprezentačné priestory, ktoré sú samy o sebe umeleckým dielom. My sme si pozreli nielen moderné výstavné sály, ale aj „ zákulisie” , kde sa všetko umenie pripravuje.

Premostenie galérie od architekta Vladimíra Dedečka dlho patrilo medzi najkontroverznejšie stavby Bratislavy. Premostenie je ale neodlučiteľnou súčasťou galérie, ktoré pridáva stavbe autenticitu. Stalo aj charakteristickým znakom alebo symbolom SNG. V roku 2001 bolo premostenie z havarijných dôvodov zatvorené a neudržiavané. Umelecký potenciál samotného premostenia bol pre laickú verejnosť dlho neuchopiteľný.V roku 2016 sa začala galéria rekonštruovať a pôvodne mala byť dokončená za 36 mesiacov. Rekonštrukcia sa však o "trošku" predĺžila.V roku 2023 sa ale obnova galérie dokončila a priestory konečne môžu slúžiť svojmu umeleckému účelu.Vnútri galérie nájdete krásne sály starej budovy, kaviarničku a časom prídu obchody. Ked vyjdete na poschodie, uvidíte najväčšiu atrakciu - zrekonštruované premostenie.Nielen exteriér, ale aj vnútorné sály vám vyrazia dych. Až kozmicky pôsobiaci strešný priestor je perfektné miesto na instagramové fotky alebo na krátky oddych. Z budovy je nezvyčajný výhľad na hrad, Dunaj a most SNP, ktorý uvidíte úplne z iného uhla pohľadu. Bočné „ Nekonečné schody” vás zavedú do nižších poschodí galérie.V najvyšších priestoroch majú svoje zákutia pracovníci galérie. Niekoľko moderne vybavených ateliérov, reštaurátorských priestorov , v ktorých sa ošetrujú obrazy, archívy alebo sklady plné umeleckých diel.Ak ste ešte „ staro-novú” galériu nenavštívili, určite si nájdite niekedy čas. Oplatí sa to vidieť.

Sofia Ruth Tóthová

Sú medzi nami

Moja veľká indická svadba

India. Kari, Tádž Mahal, kravy alebo Bollywood? Nie – svadba. Aspoň pre Luciu Poliačkovú zo sexty A , ktorá v Indii bola, ale neletela tam za luxusnými hotelmi a vyvaľovaním sa pri bazéne. Objavovanie tejto celkom nezvyčajnej časti sveta prišlo z nečakaného dôvodu – svadba. Nie, nie jej vlastná, ale bratrancova s indickou dievčinou. Lucia nám priblížila život v Indii, ktorý si počas dvoch týždňov vyskúšala. Videla mestá Abu Dhabi , Bengalúr, Hyderabad , precestovala okolie, prežila indickú dopravu a v rámci výletu bola hosťom na „veľkej indickej svadbe“.

Cestovala si sama alebo v skupine?
Išli sme ako skupina hostí na svadbu bratranca. V skupine sme boli Slováci a ešte niekoľko ľudí z iných krajín. Nebývali sme na jednom mieste , ale cestovali sme. Boli sme v troch mestách a po okolí. Na každom mieste sme zostali maximálne 3 dni. V Bengalúre sme bývali v takom „hospodárskom domčeku“, čo nakoniec bola obrovská vila. Bola som pripravená na nejakú stajňu, kravy. Mali sme prenajatý autobus a odtiaľto sme vyrážali na výlety. Videli sme slony, chrámy, kávové plantáže... V kuchyni sme mali šváby. Celé to má taký svoj vibe. Keď chceš ísť do luxusného hotela, tak si choď niekam do Talianska, tu ideš niečo zažiť.

Bol to veľký kultúrny šok? Čo bol ten najväčší rozdiel medzi Indiou a Slovenskom?
Celkovo by som povedala, že áno. Bolo to úplne niečo iné. Nebola tam jedna vec podobná. Či už to bola doprava, jedlo, kultúra, mentalita ľudí- sú trpezliví, na všetko majú čas, ale pritom všetko stíhajú. Rozdielne je samozrejme aj oblečenie a architektúra. V dobrom. Na mňa to pôsobilo príjemne. Neviem si síce predstaviť, že by som tam žila, ale bol to úžasný zážitok.

Aké bolo jedlo?
Ja som tam jedla indické jedlo prvýkrát a bolo super. Prvý týždeň som jedla len indické, druhý som si už išla na french fries a pizze. Raňajky, obed, večera - prakticky to isté. Nie je to ako tu, že si dáš vafle, jogurt, chleba , niečo veľké na obed a na večeru. Už som potrebovala nejaké to rozdelenie medzi raňajkami a večerou.
Nie som veľmi zvyknutá na štipľavé, a tam máš štipľavé všetko. V jedálnom lístku je označené, čo je ostré a čo nie. Pri tom neštipľavom nebudeš plakať a potiť sa, budeš sa len potiť. A jemne plačkať.
Aké je také typické indické jedlo?
Pre vegetariánov je to fakt Tá krajina. Mäso sa tam až tak neje, a to z dvoch dôvodov. India nie je veľmi hygienická krajina, je tam hlavne strašne teplo, takže mäso môže byť veľmi nekvalitne spracované a môžeš si odtiaľ hoci-čo doniesť. Mäso by som tam už len z tohto dôvodu nejedla. To je jedna vec. Druhá vec je, že je tam hinduizmus a budhizmus. Krava je posvätné zviera. Kravu tam nezješ. Je taká posvätná, že keď ju chovajú a mala by zomrieť, radšej ju vypustia z domu. Ak im tam zomrie, prinesie veľké nešťastie. Takže na ulici sa kravy len tak voľne pohybujú. Videli sme ich veľmi veľa chodiť pomedzi autá. Ak sa mäso je , tak len kuracie.
Jedlo je prevažne zo zeleniny. Je tam ryža, placky na milión spôsobov, k tomu zelenina a omáčky.

Indická kultúra je veľmi odlišná od našej. Odzrkadlilo sa to aj v stolovaní? Ako sa tam vlastne „jedlo“?
V reštaurácii ti donesú šesť placiek, ryžu, príde miska s jedlom a tanier. Je už na tebe, ako to nakombinuješ. Príbor neexistuje. Všetko ješ rukou. Nepoužívajú pravú ruku a ješ len ľavou. Plackou naberieš ryžu a ješ. V Indii ti nenapíšu na menu, či je to syr, špenát po anglicky. Máš tam len Roti, Palak, Panir a choď. Musíš si už dopredu naštudovať čo je čo.

Ako je to so zvieratami?
Zaujímavé boli psy. Je tam len jeden druh psa, ktorý je všade. Jedna farba, jedno plemeno. Na uliciach chodili v gangoch. Ľudia tam ani psov nechovali.
Nebolo to nebezpečné?
Pre nás ani nie. Znovu to bola taká symbióza medzi ľuďmi a psami. Bolo ich tam tak veľa, že ich nikto neriešil. Boli niekedy agresívne medzi sebou, ale nie na ľudí. Raz keď sme si išli pozrieť pomníky , stretli sme miliardu psov, na každého návštevníka jeden. Dva gangy začali štekať na seba a biť sa. Niekto musí byť ten pán. Nás neriešili.

Videla si aj nejaké exotické zvieratá?
Ako u nás holuby, tam sú všade opice. Nesmieš mať s nimi očný kontakt a vyceriť na ne zuby. Potom si myslia, že si agresívna a chceš zaútočiť. Premávali sa tam pod našimi nohami a pomedzi naše veci, ale neliezli na nás. Sú zvyknuté na ľudí. Žijú hocikde. Keďže tam nechodia turisti, domáci na nás pozerali pomaly viac než tie opice.
Ako sa k vám správali domáci ?
Pozerali na nás. Nikdy neboli nepríjemní. Možno boli niekedy začudovane zamračení, že kto sme, lebo neboli zvyknutí na turistov. Fotili sa s nami, dávali nám decká do rúk, pýtali sa nás, odkiaľ sme, chytali nám vlasy a boli užasnutí, keď sme sa prihovorili späť. Fotili sme sa na každom rohu. Bolo to fajn, ale niekedy to už bolo moc. Najviac sa fotili s frajerom mojej sesternice, lebo má dva metre, so mnou ako blondínkou a ujom, lebo má šedivé vlasy. Tam si starí ľudia farbia vlasy hennou, takže ich nemajú šedivé.
Mám s nimi aj vtipné zážitky. Boli sme v nákupnom centre a akonáhle sme tam prišli, všetci sa na nás pozerali. Fotili sa s nami SBSkári, policajti, hocikto. Ani nechcem vedieť, na koľkých sme fotkách.
Keď sme boli v jednom obrovskom chráme(v celom chráme musíš chodiť len bosý), tak sa s nami odfotila celá trieda, čo tam bola na exkurzii. Nevesta môjho bratranca nám už hovorila, aby sme ich odmietali, že je to od nich neslušné.
Keď sme si kupovali kufre, tak si nás odfotili aj s kuframi, ako si podávame ruku s manažérom. Ktovie, možno sme niekde na billboarde. :)

Všade počúvame, že India nie je veľmi hygienicky založená krajina. Je to pravda?
V meste to bolo lepšie, ale keď sme bývali na tom vidieckom domčeku boli tam tie šváby. Voda sa tam pije len balená. Z kohútika za žiadnu cenu nepiješ. Keď niekam prídeš, dajú ti ju zadarmo v neobmedzených množstvách vo fľaškách.
Nemajú tam smetné koše. V nákupnom centre, čo malo štyri poschodia, boli dva. Možno ešte na toalete. Na WC nemali vôbec toaletný, to sme si vždy museli dopredu pýtať. Často mali také otvorené „stojace“ toalety, také diery. To bolo hlavne vo vlaku.

Čo hovoríš na dopravu v Indii? Na Instagram si dávala úžasné reelsy.
Milujem dopravu v Indii. India je ako jedna veľká survival game. Doprava je moja najviac obľúbená vec v Indii. Taký chaos. Jazdí sa tam po ľavej strane, lebo je to bývalá britská kolónia. Ale tam nie len že sa jazdí po ľavej strane, tam sa chodí po ľavej strane, eskalátory sú na ľavej strane, všetko tam chodí vľavo. Na začiatku sme do ľudí narážali, lebo sme išli vpravo.
Blinkér sa nepoužíva. Tam sa trúbi. Jedno zatrúbenie- som za tebou, dve- idem. Ak má cesta tri pruhy- nie, v Indii máš šesť. Neboli tam čiary na cestách, keď sa zmestia štyri autá vedľa seba, štyri autá tam budú. K tomu ešte prejdú pomedzi autá motorkári. Najvýhodnejšie je kúpiť si motorku, auto je zbytočne veľké, na motorku ti nasadnú úplne v pohode aj traja ľudia a zmestí sa všade. Motoriek tam bolo viac než áut.
Autobusy, neviem , či mali vôbec zastávky. Ľudia bežali na autobus a v strede križovatky vystupovali. Nemali dvere. Nie žeby boli otvorené, tam proste neboli. Školské autobusy aj samotné školy boli pekné. Na vzdelanie sa v Indii kladie veľký dôraz.
Mimo miest majú obrovské retardéry. Celé auto ti nadskakuje. V mestách nie sú, lebo sú neustále kolóny. Kolóna sa ale stále hýbe, je tam len proste mrte ľudí, čo dopravu spomaľuje. Semafóry sú len na obrovských križovatkách. A boli tam odpočítavadlá, niečo ako tu na Patrónke. Tu to začína len na jednej minúte, tam na troch. Inak tam pravidlá nefungujú, kľudne sa obíde, ide po chodníku či v protismere. To spravili aj naši vodiči , vtedy už išlo o veľa.
Nebola tam ani jedna búračka. Doprava tam aj napriek chaosu fungovala. Vodiči boli úžasní, milovala som cestu autom.

Vyskúšala si viacero dopravných prostriedkov?
Áno, išli sme rôznou dopravou. Autobusmi, autíčkami, tuk-tukom, lietadlom. Chceli sme si vyskúšať aj cestu vlakom. Vlak bol ,ako celá krajina, tiež rozdelený do kást(tried). Boli tam šváby, úplne klasika. Zhora boli prilepené veľké ventilátory. Každých päť minút chodil vozík s čajom a kávou. Bol to super super zážitok.

A teraz poďme k hlavnému cieľu zájazdu, svadba. Ako vyzerá taká typická indická svadba?
Konala sa v komplexe určenom pre svadby. Keď ideš kempovať, máš komplex na kemping, toto bol priestor, kde si schopný dať tri indické svadby za týždeň , a to indická svadba je milión obradov. Tu sme boli na týždeň ubytovaní.
Svadba je v Indii najväčšia vec, na ktorú sa šetrí celý život. Ako sa inde šetrí na výšku, tam sa pripravuje na svadbu. Je to najväčšia vec, ktorú môžeš v Indii riešiť. Väčšinou tam býva niekoľko stoviek až tisíc ľudí, to je úplne bežné, a trvajú aj štyri dni. My sme boli na takej maličkej svadbe, takže tam bolo takých päťsto hostí. Maličká. Na Slovensku ti začína svadba načas, obrad trvá tri hodiny, potom sa je a tancuje. Tam to takto vôbec nefunguje. Príde ti síce milión ľudí, ale len sa najedia a odídu. V Indii čas neexistuje. U nás sa začína svadba načas. Tá naša indická sa oficiálne začínala o desiatej, reálne až o jednej. Nikto nestresoval. Nikoho to netrápilo, sadli si, rozprávali sa. Jedine nevesta naučená z Nemecka nás ľutovala, lebo my sme prišli teda o tej desiatej, prichystaní , že ideme.

Zúčastnila si sa slávnostných a tradičných obradov?
Zažili sme päť obradov. Prvý sa volal Mehendi spojený s raňajkami. (Každý obrad bol spojený s jedlom) Ten mal začať niekedy doobeda, prišli sme nahodení v typickom indickom oblečení. Niektorí hostia prišli v pyžame. Oni to brali tak, že sa prídu naraňajkovať a potom o tie dve hodinky si na ďalšie obrady oblečú ich krásne slávnostné šaty.
Na tomto obrade sa ozdobovali ruky henou. Maľoval sa celý rukáv alebo starším ženám a neveste len dlane. Žena nekreslila ruky mužovi, len žena žene. Súčasťou obradu bolo aj veštenie, kde veštil papagáj. Papagáj vytiahol kartu a indický šaman prečítal veštbu, čo sa potom prekladala do angličtiny a aj slovenčiny. Áno, papagáj. Aj mne vyveštil.

Druhý obrad, Sangeet alebo slávnosť tanca, bol poobede až podvečer (samozrejme začal až niekedy o ôsmej večer, nevadí). Taká naša organizovaná afterparty na svadbe. Je tam moderátor, rozprávajú sa vtípky, príbehy, ako sa spoznali, tancuje sa na parkete. Na pódium si hostia pripravili nejaké prekvapenie pre nevestu a ženícha. My sme si pripravili folklórny tanec čo sme cvičili v obývačke. Priniesli sme tam také akože kroje, tričká so slovenskými vzormi, sukne. Nevesta sa rozplakala od šťastia. Ešte bola diskotéka. Alkohol sa v Indii nepije, keď tak v takých lepších baroch, takže kto chcel piť musel secritly ísť na benzínku.
Na druhý deň bol tretí obrad Haldi. Zhora boli povešané žlté kvety , pod ktorými sedeli nevesta a ženích. Hostia im na hlavu sypali ryžu a mastili ruky kurkumou. Na týchto slávnostiach bolo menej ľudí, len tí najbližší, tak to celé trvalo asi hodinu, kým sa všetci vystriedali. Potom sa tam ohadzovalo farbou. Svadobčania boli oblečení v bielom a mali sa len oni dvaja ohadzovať farbou, ktorá sa mala neskôr zmyť. Nevesta to chcela spraviť zaujímavejšie, tak sme sa všetci hostia oblievali navzájom farbou a bolo to úžasné.

Poobede bola príprava nevesty. Nevesta mala na každú slávnosť iné šaty. Obrovské, ozdobené, veľa šperkov. Šaty boli taký kvázi croptop, obrovská sukňa a všetko to bolo ozdobené šatkou prevesenou cez plece. Veľké množstvo zlatých náramkov, náhrdelníkov, náušníc. Aj sa hovorí o indických ženách, že vlastnia jednu tretinu svetového zlata. Po príprave sa znova sypala na hlavu ryža a fotili sa. Večer sa konal hlavný obrad.Čo sa robilo medzi obradmi?
V rezorte boli rôzne ihriská, interaktívne veci, mini zábavný park, motokáry, kúpalisko s tobogánmi. Kto nečakal na ďalší obrad, mohol ich využiť. Zatiaľ sa tam diali aj ďalšie dve svadby.
A na záver. Máš nejaké rady, čo by si odporučila niekomu, kto sa chystá alebo túži po takejto ceste?
Je dobré, keď máš vopred všetko naštudované. Na vlastnú päsť by som tam nešla. Prvýkrát by som odporučila organizovaný zájazd alebo tam ísť cez známych.
Ďakujem za rozhovor

Sofia Ruth Tóthová

Projekt Erasmus +

Smer sever. Fínsko. Ôsmi žiaci našej školy, zapojení do programu Erasmus, mali možnosť počas jedného týždňa vidieť a spoznať aspoň časť tejto severskej krajiny. Fínsku prírodu, saunu, jedlo, školský systém a rôzne kultúrne zaujímavosti.

16.4. 2023 sme sa lietadlom, v sprievode p.profesorov R. Kovaříka a M. Dzúrika, dopravili do Helsínk, odkiaľ si nás „naši Fíni” vyzdvihli a zobrali do mesta Loviisa, kde sme trávili väčšinu času. Každý deň sme zažívali niečo nové, pracovali na projektoch, spoznávali nových ľudí a spolu s nimi sme sa zúčastňovali zaujímavých workshopov v škole, ktorú navštevovali domáci účastníci Erasmu.Viete si predstaviť, že vyjdete zo školy a vidíte more? My už áno! Takýto nezvyčajný pohľad sa nám naskytol. Loviisa je totiž prístavné morské mestečko na juhu Fínska. Sneh už síce nebol, ale pobrežie mora bolo ešte stále zamrznuté. Loviisania nám hovorili, že ich mesto si obyvatelia Fínska spájajú hlavne s gotickým kostolom. Pri príchode do mesta autom máte nezvratný pocit, že do tohto monumentálneho kostola narazíte.Loviisa je, asi ako väčšina fínskych miest, spätá s prírodou. Farebné domčeky na jednej strane susedia s morom, na druhej strane sú obklopené krásnymi lesmi. Ideálne na prechádzky, napríklad aj k výhľadovni, ktorú sme niektorí navštívili aj vo večerných hodinách a pozorovali z nej hviezdnu oblohu.

Mestečko Loviisa je silno prepojené so športom, akoby ním celé žilo. Ako diváci sme zažili emotívny floorbalový zápas. Bolo to zábavne a užili sme si to.Boli sme pozrieť aj hlavné mesto – Helsinki. Tie nás zaujali svojou architektúrou a pokojnou atmosférou. Navštívili sme aj miestny aquapark a samozrejme saunu.Mali sme bohatý program, ktorý sme zdieľali nielen s domácimi Fínmi, ale aj s účastníkmi Erasmu z Dánska a Španielska. Spoločne sme pracovali na projektoch, natáčali video, debatovali o budúcnosti, absolvovali tréning spoločenských tancov, či si vyskúšali varenie tradičných fínskych pochúťok. Ochutnali sme aj sobie mäso v krásnej štýlovej reštaurácii umiestnenej v najstaršom dome mesta. Nechýbal ani rozlúčkový večierok plný zábavy a tanca.Erasmus je naozaj dobrá voľba pre študentov, ktorí chcú niečo zaujímavé zažiť a spoznávať nové krajiny, nových ľudí a ich kultúru. Je úžasné, že naša škola dokáže práve toto svojim žiakom ponúknuť a umožniť im to.

Sofia Ruth Tóthová a Radim Kovařík

Zo života školy

Valentínsky ples

Zdá sa, že školský parlament chytil v tomto školskom roku druhý dych.
Jednou z najvydarenejších akcií bol Valentínsky ples, ktorý sa konal dňa 17.2.2023.

Hektické dni plné príprav a stresu sa skončili a nastal deň D. Aula našej školy sa premenila na plesovú sálu vyzdobenú balónikmi, kvetmi, ružovými lupienkami a všadeprítomnými srdiečkami.
Krátko pred 18.00 sa priestory začali napĺňať slávnostne odetými mladými mužmi a slečnami. Atmosféra veľkej spoločenskej udalosti sa odrazila aj v ich správaní - zdá sa, že gavalieri ešte nevymreli.
Plesom sprevádzali Adina Polakovičová a Peter Lepieš. O program sa postarali talentovaní študenti zo súboru moderného contemporary tanca i folklórneho súboru Klnka. A netreba zabudnúť ani na školskú kapelu BULLIQ, ktorej vystúpenie obohatil i náš super DJ a spevák p. profesor Martin Lauko.
Voľba kráľa a kráľovnej plesu bola vrcholom večera. Spomedzi viac ako dvadsiatich sympatických párov si najväčšiu priazeň vyslúžili Miro Kubu a Natália Mravíková.

Losovanie výhercov tomboly bolo plné veselých úsmevov a zábavy. No a to najlepšie - predsa tanec! Spoločenské tance, disko i hip-hop. Aula sa otriasala najrozličnejšími rytmami do neskorej noci.
Všetko dopadlo na výbornú, o čom svedčia i vaše reakcie. Už teraz sa tešíme na budúci ročník.

Natália Trstenská, Peter Lepieš

Ako na to?

Ako zvládnuť stres?

Stres je prirodzená fyzická a psychická reakcia na určité životné výzvy či ohrozenie. Dokonca nám môže byť prospešný. Má nám slúžiť na to, aby sme zaktivizovali naše sily a schopnosti k vyriešeniu situácie. Dôležitá je však jeho miera a dĺžka trvania.Eustres je „dobrý“ stres, ktorý pomáha zvyšovať náš výkon, motiváciu, podporuje koncentráciu aj zapamätávanie. Môže nám pomôcť naučiť sa na písomku či pri športovom výkone. Bez neho by sme pociťovali apatiu, nudu.
Distres už je pre nás škodlivý, pretože nás zaťažuje nadmerne. Je to vtedy, ak je príliš často opakovaný, dlhodobý alebo cítime, že situácia je nad naše možnosti.

Ako ho rozpoznať?
Prejavy distresu môžeme rozdeliť do 3 oblastí: fyzické, psychické a prejavy v správaní.
Fyzické zahŕňajú príznaky ako nadmerné potenie, búšenie srdca, zrýchlené dýchanie, napätie svalov, bolesti brucha, zhoršené trávenie, prejavy na koži. Z toho môžu plynúť bolesti hlavy, chrbta, nadmerná únava a tiež znížená imunita či psychosomatické ochorenia.Psychické prejavy spočívajú vo zvýšenom prežívaní obáv, úzkosti, pocitov bezmocnosti až beznádeje, hnevu, podráždenosti a pod. Prejavuje sa tiež znížená koncentrácia pozornosti, zhoršená pamäť.V správaní si môžeme všimnúť roztržitosť, odkladanie povinností, konfliktnosť či naopak stiahnutie sa zo sociálnych kontaktov.Je dôležité zdôrazniť, že každý človek je jedinečný. Na stresové podnety reagujeme individuálne, vplývajú na to genetické predispozície, osobnostné vlastnosti, zážitky a pod. Netreba sa preto porovnávať s druhými. To, čo je stresujúce pre druhých, nemusí byť pre nás. A naopak, nemusíme vždy zvládať rovnaké množstvo alebo charakter úloh ako naši spolužiaci.

Ako sa so stresom vyrovnať?
Z toho, čo sme hovorili vyššie, vyplýva, že stresu sa nemôžeme vyhnúť, ani by to nebolo pre nás dobré. Dôležité je však snažiť sa zabrániť distresu. Znížiť mieru stresu nám môže pomôcť psychohygiena, relaxácia a rozširovanie našich zvládacích stratégií.
Psychohygiena
Je vedný odbor zaoberajúci sa spôsobmi, ako si udržať duševné zdravie. Je to aj termín, ktorý označuje súbor rád a zručností, ako si zachovať duševnú rovnováhu. Odporúča zamerať sa na:
- dostatočný kvalitný spánok,
- vyváženú stravu v dostatočnom množstve,
- pravidelný pohyb,
- rozvíjanie blízkych vzťahov s ľuďmi,
- rozvíjanie vzťahu k sebe, sebaocenenie, vnímanie svojich potrieb,
- vyvážený time-management, v rámci ktorého myslíme na povinnosti, ale aj obľúbené aktivity, zábavu, dokonca ničnerobenie.
- venovanie času záujmom a relaxačným aktivitám.

Relaxačné technikyRelaxačné techniky nám pomáhajú uvoľniť naše telo, zamerať sa na prítomný okamih.
Dýchacie cvičenia môžeme použiť ako jednoduchú pomôcku každý deň. Na dobré zapamätanie si pri nich môžeme predstavovať trojuholník či štvorec.
- Pri dýchaní do trojuholníka: na 4 doby sa zhlboka nadychujeme – 4 doby zadržíme dych – na 4 doby vydychujeme. Proces opakujeme, kým necítime uvoľnenie.
- Dýchanie do štvorca je podobné: na 4 doby sa zhlboka nadychujeme – 4 doby zadržíme dych – na 4 doby vydychujeme – 4 doby zadržíme dych. Proces opakujeme, kým necítime uvoľnenie.
Existujú viaceré relaxačné techniky. Môžu byť spojené napr. s imagináciou príjemného miesta v relaxovanom stave alebo využívaním techniky mindfullness – napr. zameriavať sa na prítomnosť prostredníctvom zmyslov.
Známymi relaxačnými technikami sú napr. Jacobsonova progresívna svalová relaxácia alebo Autogénny tréning.
Prvú z nich môžete nájsť na stránke LDI

Zvládacie stretégie
Izraelský psychológ Mooli Lahad vyvinul model BASIC Ph, ktorý popisuje rôzne zvládacie stratégie, ktoré môžeme uplatňovať v stresových situáciách. Všetci máme predispozíciu využívať všetkých 6 stratégií. Zvyčajne však automaticky používame najmä 2 z nich. Ostatné máme v pasívnej zásobe. Je dobré naučiť sa používať viaceré z nich, aby sme mali dostatok zdrojov zvládania. Sú to:
Beliefs – presvedčenia: Spoliehame sa na vlastné hodnoty, presvedčenia, vieru. Pomáha nám to vidieť zmysel v situáciách, aj keď sú náročné.
Affects – emócie: Svoje emócie prejavíme plačom, krikom, smiechom, ale napr. aj tým, že o nich hovoríme, nakreslíme ich a pod. Pomáha nám to pri ich uvoľnení, získame nad nimi kontrolu.
Social- vzťahy: Vyhľadávame oporu v našom okolí, blízkych, priateľoch, rodine, zapájame sa do komunitných aktivít.
Imagination – predstavivosť: So stresom nám pomáha vyrovnať sa kreatívna tvorba (maľba, hudba, tanec...), a to vlastná, ale tiež pasívna, keď počúvame hudbu či čítame knihu, sledujeme divadlo, film...
Cognitive – kognícia: Niekomu pomáha, ak porozumie problému, jeho príčine vhodným spôsobom riešenia.
Physical – telo, fyzično: Zahŕňa pohyb, šport, prechádzky v prírode, príjemné zmyslové podnety.
Tip na zamyslenie: Ktoré zo stratégií používam intuitívne, automaticky? Ktoré zatiaľ nemám vo svojom repertoári? Ako by som ich mohol/mohla využiť?
Ak sa so stresom nevieme vyrovnať sami, je dobré vyhľadať pomoc. Môžeme sa poradiť s našimi blízkymi, ale netreba sa tiež báť osloviť odborníka, vyhľadať psychologické poradenstvo či poradiť sa prostredníctvom telefónu či internetu.Dôležité kontakty:
IPčko – internetová poradňa pre mladých: ipecko.sk, 0800 500 333,
Linka detskej istoty: ldi.sk, 116 111,
Liga za duševné zdravie: dusevnezdravie.sk
Myšlienka na záver:
Prestaňte drieť na odpočinku. Kompas je niekde vo vnútri. Napojte sa naň , zistite, ako sa cítite a čo potrebujete. A potom to skúste rozvíjať. (A. Suchý, klinický psychológ)

Mgr. Mária Gajarská, školská psychologička

Bilíčkari bilingválne

Short story

Short stories are for many of the students just one of the numerous assignments in their writing class. For others, however, they stand for almost absolute freedom in their creative writing. The setting, characters, theme and even genre – everything is up to you (well, except for the length). This assignment really sets apart the good and the amazing writers with promising writing skills. One of the amazing ones is Katarína Glinská, who wrote a terrifyingly good short horror story. Its theme is something you would not expect from a school assignment – it takes us on a trip down the rabbit hole with the main character and definitely, it's not one of the vacation kind (pun absolutely intended). Stuck in a bathroom during a terrible LSD trip, he is frightened by his own hallucinations and existential thoughts. But who am I to tell you whether it is good or not – have a look for yourself.

Bathroom door
I always hated parties. Unfortunately, this one was hosted for my best friend´s birthday so it would be rude not to attend. I've admired her extroversion and ability to socialise since I can remember. She's somewhere at the bar, talking to people or maybe dancing. While I am in the bathroom staring at my reflection in the mirror not understanding what's gone wrong. I remember that she texted me about this special "thing" she was planning to do. I thought it's gonna be some kind of game or maybe a special guest, so she left me frozen and shocked when she handed me a drink with a special substance mixed in it. "LSD may be a chemical psychedelic, however, it should make you feel at one with nature," she said to me before I even took a sip from the drink, "the hallucinations will turn this party into a whole different experience, you're gonna love it. Just make sure to be in a good mood!" We took the first sip together at once, I don´t remember when I drank the rest of it since I felt under pressure because of all the people surrounding us. I didn't even realize when she got swallowed by the crowd. That´s all I remember. Somehow, I find myself alone in this dirty bathroom, feeling the drugs kicking in.
As I collapsed further into the trip, my surroundings are getting drowned out by the swirling of my mind. Suddenly I was trapped in abstract thought, occasionally registering my own presence. I pounced on the door's handle in an attempt to get out, but I missed it and bounced into it due to the incapability to tell right and left apart. I just stayed there leaning on the wall watching all the dirty tiles kinda falling into each other. A man opened the door. At least I thought it was a man, because when I looked up it was just a figure with an insect face staring at me. "It must have wanted to eat me, suck up my face," I thought, so I started to back away. But it was standing still, staring, holding the door... Thanks to that I got a better look at the outside and what I saw almost made me scream in terror. I was looking at a deep dark place where everybody was a bug, rather disgusting ones. They were all grinning together, dripping and masticating each other's mouths. The worst thing was that I couldn't tell what was real, what wasn't and whether or not this is going to last forever. The insect figure slightly backed up, still staring at me with its eyes as dark as the deepest ocean. Then it slightly lifted its head to the right and left. I was yet again left all by myself in a tripping, moving world wondering. "Is this the real world? My own reality?" Suddenly I got this feeling as if the whole universe just shifted within me. "Is this me now? Am I the only human here? What even is a human? A creation of God? But what is this thing which identifies itself as a god, what does one need, to become a god? If there truly is one, we may be nothing more than dolls to him. Is it messing with me? Will God await behind that closed door? If I walk through them will I become a bug? Will my eyes widen and my face sprawl out? Now my heart and my body are just forgeries, nothing but an object. I'm no longer me, I'm just a flash husk pretending to be a human being. So... does that mean my true self awaits there? But I'm afraid of the real me, I don't want to see him because he might not be a human in shape. Because the person I have been until now might disappear. But is it possible for me to disappear if my presence isn't present? " I, or at least the thing that thought was me, was now lying on the floor, my head was lying on all the filthiness of a bathroom floor. Not knowing what to do just looking at these dark scenes spiralling in my head. "In this world, I am now completely forgotten, so whether I live or die makes no difference. In truth, death might be the only absolute freedom there is."
I somehow clambered to the sink, clogging it up and letting the water fill it in until it almost overflew. I soaked my head right into it, first in an attempt to cool myself down, but the longer I stayed the nicer it felt. All those tiny bubbles looked like stars and the void of it was surprisingly calming. I could still hear the water dripping on the floor, as my body felt more and more relaxed. Then, the drip finally stopped.

Naša tvorba

Naša tvorba – to nie je len hudba, tanec, literatúra či kresba. Občas je to všetko dokopy a navyše strih, kompozícia i zvuk. Študenti našej školy sa v rámci svojej záujmovej činnosti v ZUŠ na Istrijskej ulici v Bratislave zúčastnili súťaže Zlatá klapka v tvorbe videoklipov a krátkych filmov.
Tím s našimi študentmi – Marco Mencl, II.AB, Lucia Puškárová, II.NB, Miriam Mlčúchová, III.NA, Veronika Magdolenová, IV.NB - si prevzal v aktuálnom ročníku z rúk ministra školstva hlavnú cenu – Zlatú klapku. Blahoželáme a jedno z úspešných videí si môžete pozrieť tu.

Marco Mencl, II.AB

Obrázky